Lesmiria

    Mám seizmograf miesto duše. Láva páli vnútro, rosí očné sklá. Manko, desiatnik roky neplatný, to sú bankové úroky medziľudských vzťahov. Napokon to vždy pôsobí tak ako v banke, v ktorej je "jasno". To sú vzácne existenciálne okamihy pravdy, človek je omráčený jej jasom, hodí ho to na zem a niekedy je taký otrasený, že radšej zabudne a vráti sa späť do prázdna, v ktorom zdanlivo žil a pestoval tie spomínané vzťahy. A veril, že ja vychádza v ústrety tvojmu ty....
Saroyan zohrieval vo svojej poviedke kolibríka, ktorý snáď prežil zimu. Plápolajúca nádej vo vetre, naše sny a ilúzie. Ako na dušičky, keď vietor pohltí plamienok kahanca a mizne s ním do iného sveta. Tak sa niekedy cítim aj ja.
   
    Zabáram prsty do stromovej kôry a hľadám seba, teba. Raz, keď spráchnivie čosi v nás, možno pochopíme... Vtedy.  Teraz. Potom. Sme neustále prenasledovaní časovým fenoménom. Obmedzuje nás a rozplýva sa v našej lenivosti. Možno i depresie sú iba pohodlnosťou nepohnúť sa z miesta, ktovie.
 
"Počkaj!" zvolal.
Neviem, kto to je. Ale to nie je nič nezvyčajné medzi ľuďmi. Žijeme v zrkadlovej sieni, v klame obrazov a odrazov, a dúfame, že pravda je niekde uprostred, že stačí vystrieť ukazovák a dotknúť sa hmatateľnej skutočnosti.
Chytil ma za ruku. Ešteže zmysly nás uisťujú o tom, čomu veríme.
"Kam ideš?"
Ktorý človek vie, kam kráča? V ústrety čomu? Čo sú to za otázky? Ešte sa ma opýta, čo je dobro a ja vypijem čašu jedu, ktorú pijeme vždy, keď nás prezradí naša nemohúcnosť odpovedať.
"Čo sa tak dívaš?"
"Ako?"
"Konečne reaguješ?! Pozri, už je tu dvesto dvojka. Tesco čaká."
Uvláčení každodennými potrebnosťami si konečne pripadáme ako všetci normálni ľudia a preto sa mi úplne normálne lepia oči nad treťou písomkou. Červená vpíše body už len do ťažkého sna.

"Nespi."
"Čoo. Chŕŕ," Moja telesná schránka ešte chvíľu odoláva útokom nepriateľa z inej planéty. Vždy som vedela, že je dospelejší ako ja. Je schopný vyrovnať sa s osudom pracujúceho človeka. Psy sa bránia útokom. My sa ubíjame každodennosťou.
Život je vraj trvanie. Drieme v nás. A nám to tak trvá...
"Dáš si šunku?"
Popíjam svoj ranný rituál - kapučíno. Ešteže aj ja viem byť od niečoho závislá, inak by som ani nezapadla medzi ľudstvo.

    Blúdim očami po štvorprúdovke a dúfam, že ešte chvíľu budem žiť. Zvykám si na škripot bŕzd na prechode. Možno čerstvo pomaľovaná zebra vydá tajomstvo, za ktorým kráčame. Každý deň v rannej špičke, niekde medzi nebom a zemou visí nitka osudu, dychu, tlkotu môjho srdca.
"Tak, a ešte jeden deň k dobru," vravím si, keď som šťastne na druhej strane.
   
    Držím sa studenej tyče a nechám sa spokojne trhať zo strany na stranu podľa ľubovôle vodiča trolejbusu. Je to zvláštne, tieto nemé tváre asi tiež čumia do blba. Každý sa tvári, že nikoho nevidí, že na nič nemyslí. A vlastne napokon naozaj na nič nemyslí. Kedysi som si myslela, že sa nedá nemyslieť... No človek sa pomaly stotožní s kolektívom. Prečo nebyť na chvíľu súčasťou beztvarej masy? Tento apatický stav sa prenáša i na pracovisko, no tu človek občas využíva cez prestávky svoje zmysly - napríklad taký sluch. No myslím, že iba preto, aby sa utvrdil v tom, že počuje.  Bezvýznamné pletky prúdia komunikačným kanálom, cvičia sa rečové orgány. Človek, a predovšetkým učiteľ, predsa nesmie vyjsť z cviku ani cez prestávku.

"Zvoní, pani profesorka."
"Vyložiť stoličky," hovorí čosi, čo sa tvári ako ja. Moje ja, posilnené adrenalínom, dnes prijateľnou dávkou, a vraj nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky... Brodíme sa ňou stále a tie jej obmeny sú zdanlivé. Veď  my s našou schopnosťou zovšeobecňovať musíme predsa odhaliť stereotyp.

"Kedy prídeš, mojko?"
Tak veľmi potrebujem niekoho počuť, niekomu dať najavo, že som tu a možno iba preveriť sluchové orgány...
Áno, som alibistka. Potrebujem tvoje ja, aby vykročilo v ústrety k môjmu ty. Aby ozvena útržkov rozhovorov šumela do mojich myšlienok, aby som sa mohla klamlivo uistiť o vlastnej existencii, o desiatniku zúročenom pre šťastie, aby ma mohol štekliť pocitom: "Trvám, žijem."