Lesmiria

    Nadišiel čas vyhnať z duše nepokoj, čo všetkých máta, alebo ho aspoň popohnať k činu. A tak sme sa rozhodli. Pôjdeme loviť tvora, čo všetko navôkol mení, skrýva sa za melanchóliu, očarenosť i depresie, dokonca i za vetvičky, nenáhlivé lúče či lenivé opary.  Stopy tejto záhadnej bytosti, jej odkazy, náznaky sa objavovovali a dávali najavo, že sa objavovať ešte chystajú. Ale ako chytiť abstraktnú bytôstku?
    Kráča, ťahá za sebou hmlistý šál, hladí vlhkosťou, orosí kvapkami, rozsýpa zlato do trávy, šteklí brezy a tie sa ligotavo smejú. Bozkáva listy všetkým dreveným tvorom, nezbedne ich pýri červenkasto, bordovo, pehavo hnedo i beťársky slniečkovou. Klopká orechovými škrupinkami, cinká pohárom vínka, burčiakom múti hlavy. Šuští i prefukuje, žmurká na všetko zelené a zalieča sa. V ústach rozlieva plnosť chutí zrelosti. Otvára viečka, priviera hlas, šepce, poháňa kroky, vlečie tiene...
    Precízne sme vdychovali  vôňu lesa i parfém jesene. Hľadali sme ju v tráve, na nebi, na koži i v kôre. Celkom sme sa zadýchali a ona, nezbednica, nám unikala, šibalsky uhýbala, chladivým prstom po chrbte prechádzala. Smiala sa s jej vlastným zmyslom pre hru, povinnosť i  pre vtipkovanie. Empaticky vyronila pár sĺz pre všetkých smútkom ubolených a rozplynula sa ako tisíce úsmevov všade. Nechali sme ju takú rozihranú v ilúzii, že nám puška nestrieľa a uloviť ju musia iní.