Lesmiria

V živote každého človeka je obdobie, keď si kladie rôzne otázky, tiež obdobie keď na ne hľadá odpovede, no i také, keď všetky otázniky čosi prehluší. Možno preto, že niekedy ich ostrie príliš zraňuje, inokedy je to nemota, neschopnosť vyjadriť hĺbku nehmatných právd o živote, nástojčivosti bytia, o láske, zodpovednosti, sile, vine, úzkosti, hanbe, kráse, nehe, strachu, šťastí, úspechu i prepadlisku nepochopenia a beznádeje. To všetko obsiahne myseľ a citový svet vnímavého človeka v čase, keď sú otázky možno dôležitejšie ako odpovede.

Rovnaký dojem vo mne vyvoláva Kniha o Blanche a Marii. Per Olov Enquist, popredný švédsky spisovateľ, tu sleduje cestu vytýčenú otáznikmi hlavnej protagonistky románu – v jej príbehu i v príbehoch ďalších postáv, ktoré sú s tým jej prepletené. Všetci z nich, vrátane autora, vedome i nevedome držia v ruke niť pomotaných okolností, cieľov i prostoty a nespútanosti túžob a citov. Chtiac-nechtiac je autor i čitateľ konfrontovaný a atakovaný otáznikmi v životoch a snoch iných i tom vlastnom, nikom netušenom. Napriek tomu zostáva mnohé nevyrieknuté i nevypovedané a Sokratovo: “Viem, že nič neviem,” sa miestami javí ako najjasnejšia odpoveď. No my tušíme, že v prítmí nášho ja, pre každého takého jedinečného, sa skrýva tušenie, áno, tušenie, že čosi predsa len vieme. Len ako to vyjadriť? Možno práve tým sa zaoberal aj prof. a psychiater (jedna z vedľajších postáv diela, avšak kľúčová v živote Blanche) na svojom výskumnom oddelení v Salpêtrière, kde predvádzal slávne seansy s hysterickými pacientkami, zväčša pre odbornú verejnosť ako “…príležitosť zmapovať temný a neznámy kontinent ženy,”. ( s.25), a ja ako domýšľavý čitateľ dodávam – i ten jeho.

Čo sa týka diela samotného, vyvoláva dojem nesúrodosti. Je popretkávané autorovými komentármi a hľadaním súvislostí, čo jednotlivé dejové línie kúskuje. Čitateľa to odrádza i vábi zároveň. Možno sa sám snaží ujasniť si rôzne pohľady na udalosti a ich korene (z hľadiska rôznych prameňov, ktoré mal k dispozícii), a ktoré podstatne ovplyvnili životy Blanche Wittmanovej, Marie Sklodowskej-Curieovej i už spomínaného Charcota. No najmä – hľadá v sebe. Domnievam sa, že občasná nesúrodosť bola dokonca spisovateľovým cieľom. Núti nás to uveriť, že sa drží len a len faktov a zachováva punc autentickosti a pravdivosti, no zároveň je v diele stále prítomný a presvedčivý. Dokonca Blanchin príbeh odsúva tak, ako to zrejme robila po celý život ona sama, keď dávala prednosť láske, viere v nej a priateľstvu. Blanche, by sa mohla javiť ako obeť experimentov s ľudskou psychikou či okyptené torzo (pôvodne očarujúcej) telesnej schránky v dôsledku rádioaktívneho žiarenia (s ktorým prichádzala do kontaktu pri práci v laboratóriu M.Sklodowskej-Curieovej). No ona je silná, zvrchovaná, povznesená nad tento klamlivý vonkajší pohľad, presiaknutá krédom: “Amor Omnia Vincit – Láska premôže všetko,” zostáva navždy po boku tých, ktorých milovala.

A autorov zámer sa napĺňa – predostrel otázky, odpovede i fakty, dal čitateľovi čas a priestor na to, aby tleli v jeho vnútri a vyplávali na povrch i iné. Zároveň predostiera vedecké objavy a úspechy manželov Curieovcov i úskalia a negatíva vedy, či už je to fyzika, chémia alebo psychiatria. Ukazuje, aký môže byť tenký ľad vedeckého úspechu na základe premenlivej spoločenskej mienky pre ženu-vedkyňu. Autorov vhľad i vklad je tu zjavný. V Enquistovej réžii si čitateľ premieta vo svojej fantázii pomyselný film sprevádzaný akýmisi lightmotívmi – metaforami a obrazmi, ktoré prijímateľovi opakovane vmietne do tváre so vzrastajúcou emocionálnou silou i významom: “Prepálila som sa doňho ako značkovacie železo do zvieraťa,”  motívy lístia, šumenia, jazera, motýľa, čo uletel z neba, a modravého svetla lásky i rádia (novoobjaveného chemického prvku).

Kým v čitateľovi ticho znie táto umelecká symfónia farieb a záchvevov, dovolí Blanche, aby kropaje náznakov jej odpovedí presiakli pijavým papierom jeho autorského ostrovčeka. Necháva sa obmývať vlnami životov tých, ktorí boli pre Blanche podstatní, ich chybami i najsprávnejšími rozhodnutiami. Napokon tento román vyznieva ako pocta dvom ženám: Marii Curie-Sklodowskej a Blanche Wittmanovej, ich sile i krehkosti, ako pocta právu na lásku, túžbe po nej, odvahe ju nasledovať, pocta ich úprimnému priateľstvu, no i pocta tisíckam ľudí zo sveta vedy – bádateľom i pokusným ľudským králikom opantaných vedou, pokorených životom.

Kniha, autor, samotné spracovanie témy a kvalitný preklad z dielne Milana Richtera, to všetko si rozhodne zasluhuje pozornosť a s Vaším dovolením i moje odporúčanie. Ak Vás zaujíma hystéria a jej dnes už prekonaná liečba v najväčšej psychiatrickej klinike v Paríži, objavenie RTG žiarenia, nových chemických prvkov, objavnej práce Curieovcov,  ich pracovného i súkromného života, najmä Mariina cesta k Nobelovej cene, cesta k právu na lásku, mediálny a spoločenský tlak, no najmä to ľudské, ukryté v hlbine, ste na správnej čitateľskej ceste. Zostáva mi už iba varovať – ostrie otáznikov bude svojou nástojčivosťou rezať i Vašom vnútri.

(Per Olov Equist: Kniha o Blanche a Marii, MilaniuM v edícii SOB, 2009)