Lesmiria

    "Už zas som spala plných osem hodín," vravela som si v duchu rozospato, keď som po prudkom vyskočení z teplučkej postieľky, ktorá ma tak lákala, snažila behať po izbe a robiť všetko naraz. "Ja sa už raz zmením, " hovorím si opäť v duchu, zubná kefka mi pritom trčí z úst a nohy sa snažia dostať do riflí. Vtom s hrôzou zbadám hodinky, ktoré by som v tejto chvíli najradšej premenovala na zvyšovač tlaku a utekám dolu schodmi. Ešte dve poschodia..., ešte chodba,... Možno to stihnem.    "Áu!"
    Našťastie je vodič empatický už od rána a po takom páde, aký som práve prekonala, sa pomaly, stonajúc, snažím vtisnúť do už i tak preplneného autobusu. Á, tak to nie kvôli mne čakal, to kvôli zadným dverám, čo nemohol zavrieť. Pomaly sa pohýname.
    Udychčaná vbehnem do učebne - ľadovne, ako ju ľudovo nazývame, rýchlo sa usadím a v hlave mi víria okamihy poslednej polhodiny: zdolávanie športovej disciplíny, skok na jednej nohe do prichádzajúceho trolejbusu, výpadok elektriny a z toho vyplývajúce "drobné" zdržanie, výborné na odovzdávanie si tepla v štýle telo na telo, a náhle radostné myknutie všetkých zúčastnených po tom, čo sa trolejbus opäť zázračne pohol.
    "Stihla som to!" vravím si víťazoslávne a v duchu si vychutnávam vyhrievanie studenej stoličky v už spomínanej učebni a nenápadné škvŕkanie žalúdka, ktorý asi nie je s rýchloraňajkami práve najspokojnejší.
    "Prednáška sa nekoná!" vbehne spolužiačka s radostným výrazom v tvári. A musím uznať, že keby mal môj žalúdok tvár, tváril by sa rovnako.